aktualizované: 08.01.2017 12:09:54

Veštenie   Numerológia     Magické úkony    Snímanie kliatieb a  porobení

Čarodejnica

 

 
 
 
 
 
 
ČARODEJNICA
 
 
1.
 
 
,,Sľubujem.,,
 
 
,,Už to nikdy neurobím.,,
 
 
,,Nech sa to vráti naspäť.,,
 
 
,,Ja som to tak nechcela.,,
 
 
medzi vzlykmi, potokmi sĺz šeptala.
 
 
 
 
 
    Začalo to pred pár mesiacmi. V kaviarničke Obchodného centra sedela a zamilovane hľadela do Jeho prekrásnych očí a bola jednoducho šťastná. Držala ho za ruku a rozprávala, rozprávala. Ako ho miluje, ako si kúpia dom, ako budú mať deti. Medzi tým pridávala slovíčka ako Ľubkám ťa miláčik, mojko, macík, pusinka. On sedel a sledoval ju ako šteboce. Videl ako jej šťastím žiaria oči, aká je spokojná a šťastná. Až mu sťahovalo žalúdok, keď si uvedomoval ,čo sa jej chystá povedať.
 
 
,,Vieš,,
 
 
Prerušil ju. Pozrela sa na neho očkami túlavého psíka, pousmiala a čakala lichôtku. Vedel krásne lichotiť.
 
 
,,Vieš,,
 
 
Opakoval.
 
 
,,Ja to už k tebe tak necítim ako niekedy. Je to už iné. Chcel som sa s tebou stretnúť, lebo by som to chcel ukončiť. Vieš. Ja ťa už neľúbim. Ľúbim inú.,,
 
 
Zamrzla. Srdiečko sa jej rozbúchalo. Roztiahli sa jej oči, pootvorili ústa a v nemom úžase na neho pozerala.
 
 
,,Ale,,
 
 
Vyletelo z nej. Hrdlo úplne stiahnuté, telo napnuté, sucho v ústach.
 
 
,,Ale ty si môj,,
 
 
Preriekla stíchnutým hlasom.
 
 
,,Však sa milujeme, však sme si plánovali budúcnosť, však včera... včera večer to bolo tak krásne. Však som nič nespravila... Nič som ti neurobila..... Nič si mi nehovoril, že ti niečo vadí.....,,
 
 
Sklonila hlavu do dlaní a rozplakala sa. Slzy jej prúdom stekali po tvári, prifarbené šminkami. Povedal.
 
 
,,Vieš. Ja už musím ísť. A prosím...... nevolaj mi.,,
 
 
Postavil sa, pozrel na stôl, kde ležali dve nedopité kávy, položil ku nim 5€ a odišiel. Pri východe sa obzrel, povzdychol si a splynul s davom.
 
 
 
 
 
Všetko skončilo. Celý svet sa zrútil. Už nič nemalo zmysel. Slnko zapadlo, zem sa prestala točiť. Stúlená sedela pri stole, hlava v dlaniach, na blúzke sa rozpíjali farebné slzy. Celé telo sa triaslo a plakalo.
 
 
,,Slečna je vám niečo?,,
 
 
Opýtala sa čašníčka pristupujúc ku stolu.
 
 
,,VYPADNI !,,
 
 
Hrubo a drsne sa ozvalo spod premočených dlaní. Čašníčka pozbierala šálky, pokrčila plecia, zobrala zo stola peniaze a odišla.
 
 
 
 
 
Postavila sa, odkráčala na toaletu, kde sa ako tak dala dokopy  a vyšla von do mesta. Kráčala ako keby bola niekde v inom svete. Nevnímala nič a nikoho okolo seba, všetky zvuky boli tak vzdialené, cudzie. Prišla domov, otvorila skriňu, naliala do seba dva deci vodky a utekala na záchod všetko zo seba vyvrátiť. Vyzliekla sa, zaliezla pod sprchu a nechala na seba tiecť vodu. Cítila sa tak špinavá, zneuctená. Sedela pod sprchou a plakala. Veľmi plakala.
 
 
,,Sviňa skurvená,,
 
 
,,Milujem ho,,
 
 
,,Je môj,,
 
 
,,Hajzel jeden. Toto mi urobiť,,
 
 
Chcela zomrieť. Život už pre ňu stratil zmysel.
 
 
,,Áno. Umriem a potom bude on trpieť. Keď o mňa príde. Umriem.,,
 
 
 
 
 
  Slnko zasvietilo cez zatiahnuté závesy do izby a osvetlilo nehybne ležiacu nahú postavu v posteli. Zazvonil mobil. Zvonil dlho. Postava sa nehýbala. Slnko svietilo silnejšie a osvetlilo tvár. Postava prižmúrila oči, natiahla sa po telefóne.
 
 
,,Áno?,,
 
 
,,čo je so mnou?,,
 
 
,,No čo, nechal ma. Bez vysvetlenia, bez všetkého. ,,
 
 
,,Teraz sa mi o tom nechce rozprávať. Ozvem sa. Čau,,
 
 
Pozviechala sa, hodila na seba župan, prišla ku linke a spravila si kávu. Vyšla na balkón, zapálila si, hlboko potiahla a v ťažkom povzdychu vyfúkla dym pred seba.
 
 
,,Čo teraz,,
 
 
Cítila sa tak prázdne. Sama. Vyťukala jeho číslo. Mobil na druhej strane zvonil. Nedvíhal. Zopakovala to pár krát ,ale bezvýsledne. Sedela na balkóne, popíjala kávu a tupo civela pred seba na ulicu. Pípol mobil. Naplo ju ako strunu. SMS.
 
 
,,Som ti povedal, že je koniec, neotravuj ma, skončili sme to. A už nevolaj, nepíš.,,
 
 
Pozrela na mobil a pomyslela si.:
 
 
,,Skončili. Ty si skončil. Ja ani neviem, čo sa stalo. Ľúbim ťa. Prečo,,.
 
 
 
 
 
Po bezútešných mesiacoch, chodenia práca, domov, práca, sa postupne dozvedela, že jej miláčik, jej láska žije s inou ženou, vídala ich ako kráčajú po chodníku, bývali oproti, držia sa za ruku, pozerajú si navzájom do očí. Vyžarovalo z nich šťastie, spokojnosť. A ona bola stále nešťastná a sama. Nevedela na neho prestať myslieť. Po večeroch blúdila po internete, vylievala si svoj žiaľ úplne cudzím ľuďom, ktorých nikdy nevidela a poznala ich len podľa Nicku. Ale boli tam. Odpisovali jej, kecali s ňou. A potom jej nejaká veštica, hľadala totiž odpoveď na jednu otázku ,,PREČO?,, poradila, aby to skúsila cez mágiu. Mágia. Stále sa tomuto slovu vysmievala. Bola dosť materiálne zameraná, aby verila tým bludom. Ale zaujalo ju to. Však nádej umiera posledná. Začala študovať knižky, hľadala informácie na nete. Vedela, čo chce. Však oni boli tak šťastní. Kráčali držiac sa za ruky a ako na ňu pozeral. Tá kurva, čo jej ukradla jej miláčika, ho jednoducho nesmie mať. Miláčik je len jej. Iba jej. A nie tej špiny.
 
 
Na všetko už mala more času, lebo medziiným ,prišla o prácu. Proste šéf už prestal tolerovať chyby ,ktoré robila, lebo stále myslela na neho. Kamarátky sa odvrátili, už ich nudila stále sa opakujúcou jednou témou. MILAČIK. Ale ona ho musí mať. Schudla 8 kíl, nejedla a bez pol litra vína večer nedokázala zaspať. Tak už nemala čo stratiť.
 
 
Mágia. Musí sa to podariť. Mala už toho naštudované hodne a teraz prichádzal jej deň. Ide na to. Však to robí pre jej miláčika. On musí byť jej. Iba s ňou môže žiť. Iba ona vie, čo potrebuje, po čom túži. Však si tak všetko plánovali. To sa neskončilo. On nevie čo robí, určite mu tamtá porobila a ona to dá do poriadku. Pre svojho miláčika.
 
 
 
 
 
Položila tašku ku stromu. Bola pod veľkým dubom v hustom lese. Palicou urobila veľký kruh. Do kruhu urobila dva menšie, ktoré sa navzájom nedotýkali. Do jedného položila s láskou fotku svojho miláčika a do druhého fotku tej. Tej, čo teraz žije s  jej miláčikom. Fotky spojila hodvábnymi stužkami, ktoré prechádzali z jedného kruhu do druhého. Na vrchol veľkého kruhu položila medený kotlík plný dreveného uhlia, ktoré zapálila a nechala rozžeraviť. Na všetky svetové strany porozkladala po tri sviečky a zapálila ich. Do kotlíka nasypala kadidlo. Vyzliekla sa do naha, postavila sa na severnú svetovú stranu a riekla:
 
 
,,Otváram brány do iných svetov a vyzývam všetky bytosti temna, aby vystúpili a zjavili sa. Vyzývam všetky bytosti ,vstúpte do mňa a robte to, o čo vás požiadam. A tak sa staň,,.
 
 
Zopakovala to tri krát a potom na všetkých svetových stranách. Potom si sadla pred dva kruhy, v ktorých sa nachádzali fotky prepojené stužkami, roztiahla ruky do strán a opakovala:
 
 
,,Bytosti vstúpte do mňa a dajte mi silu dokončiť to, čo som začala. A tak sa staň,,.
 
 
Nad lesom sa zatiahlo. Dvihol sa vietor a rozžeravil uhlíky. Prihodila kadidlo a kúdoly voňavého dymu ju začali zahaľovať. Takto zotrvala v silnej koncentrácii hodný čas. Oči privreté, ruky roztiahnuté, sediaca v tureckom sede frflajúc si popod nos tie svoje naučené, naštudované zaklínadlá. Potom otvorila oči zobrala do rúk dýku, ktorá bola obojstranne nabrúsená a začala rozrezávať stužky jednu za druhou. Každú stužku mala vopred premyslenú, čo vlastne rozrezáva.
 
 
,,Aby sa skončili city. A tak sa staň,,
 
 
A rozrezala stužku.
 
 
,,Aby sa skončili spoločné príjemné chvíle,,
 
 
Ďalší rez.
 
 
,,Aby sa rozviazalo puto lásky,,
 
 
Rez.
 
 
,,Aby nefungoval sex,,
 
 
A tak to pokračovalo. Všetky city a väzby, ktoré mohli byť medzi jej miláčikom a tou, čo ho ukradla, mala vopred premyslené spísané a pridané k stužke. A tak v tichej povznášajúco očisťujúcej atmosfére pokračovala. Stužky boli rozrezané. Putá boli zrušené. Pozrela sa do kruhu na svojho miláčika a v duchu si povedala.
 
 
,,Si len a len môj,,
 
 
Pousmiala sa. Potom jej zrak prešiel do druhého kruhu a po pohľade na fotku začal ňou zmietať nový pocit takej zvláštnej zloby. Niečo jej pošeptalo:
 
 
,,ZABI JU,,
 
 
Vedela a podvedome cítila, že to už nemá s tým pôvodným rituálom nič spoločné, že brány sú otvorené, že to by nemala. Vedela, že improvizácia v mágii sa môže zvrtnúť, ale ten nástojčivý pocit bol silnejší. Zovrela v dlani dýku a začala bodať do fotky. Rýchlejšie a rýchlejšie. Bola v ošiali a dýka sa prudko zabodávala skrz fotku do zeme. Kričala :
 
 
,,Zdochni, zdochni ty sviňa, zdochniiiiiiii.,,
 
 
Rozpálená chytila rozbodanú fotku, pokrčila ju a hodila do medeného kotlíka, kde prudko vzbĺkla na rozžeravených uhlíkoch.
 
 
,,A tak sa staň,,
 
 
Vyriekla a hlava jej padla na hruď. Chvíľku takto sedela, sviečky dohoreli, uhlíky dotleli. Zdvihla hlavu, vedela, že to prehnala, poctivo pozatvárala brány, zamietla stopy a išla domov. Stiesňujúci pocit, že niečo prehnala ju odprevádzal celou cestou. Prišla domov, dala si sprchu, sadla k televízoru v ruke pohár červeného vína. Začalo večerné spravodajstvo :
 
 
 
 
 
,,Na zľadovatenej ceste vodička nezvládla riadenie a havarovala. Utrpela zranenia nezlučiteľné so životom. Pri nehode zahynul aj spolujazdec. Nasledujúce zábery nie sú vhodné pre maloletých divákov a slabšie povahy.,,
 
 
 
 
 
Pri kraji cesty lekár zakrýval plachtou skrvavenú mŕtvolu. Na okamžik jej bolo vidieť do tváre.
 
 
 
 
 
,,Môj MILÁČIK,,
 
 
Pohár padol na zem a červené víno začalo sa roztekať po dlážke.
 
 
 
 
 
2.
 
 
 
 
 
,,Sľubujem.,,
 
 
,,Sľubujem, že sa už tu nikdy nevrátim.,,
 
 
Povzdychla si ako kráčala preč od nemocnice. Na pleci taška s vecami. Obzrela sa.
 
 
,,Nie už naspäť nie.,,
 
 
Hovorila si v duchu. Tie dva roky, ktoré strávila na psychiatrickej klinike boli ako keby nežila. Prvý polrok bola vkuse napchaná liekmi, tak si toto obdobie ani nepamätala. Asi spala alebo blúdila po chodbách ako ostatní blázni. Potom pol roka presviedčania lekárov, čo a ako sa stalo ako robila magický rituál a ako ho pozmenila a proste sa jej to vymklo z rúk, tiež už mala za sebou. Nik jej neveril. Opisovala to dookola, ale stále to skončilo umelým blahosklonným súhlasom a zvýšením dávok liekov. Proste prestala sa na tému mágia baviť. Rok ju sledovali a potom skonštatovali, že je v poriadku a môže ísť domov. Ešte ju preverili otázkami ohľadne mágie a keďže nereagovala, tak teraz kráča po chodníku a dýcha vzduch slobody. Po tých udalostiach, keď sa zrútila na pohrebe svojho bývalého a bola odvedená na psychiatriu sa veľmi zmenila. Pochopila veľa vecí. A teraz kráča domov.
 
 
  Odomkla dvere do bytu. Všetko bolo tak ako to nechala. Na dlážke obrovská škvrna od vína, kvety na mieste, ale vyschnuté a všade dvojročný prach. Povzdychla si a začala upratovať. Kvety, fľašky, všetko von. Už mala všetko popratané, až na poličku na ktorej sa nachádzali knihy o mágii. Tú nejak obchádzala. Mala rešpekt. Síce ich poznala všetky odpredu a aj odzadu, nejak sa bála ich dotknúť. A tak polica s knihami ostala neporušená. Sadla si unavená do kresla, zapla televízor.
 
 
,,Ešte dobre, že som mala niečo na účte. Keby nie, už nemám byt, elektriku a ani nepozerám televízor.,,
 
 
Pomyslela si.
 
 
Ako tak sedela popíjajúc sódu, jedna knižka na polici sa sama vysunula a padla na podlahu. Strhla sa.
 
 
,,To sa mi len zdalo.,,
 
 
Ale nie nezdalo. Kniha ležala na zemi, pád spôsobil, že sa otvorila. Povzdychla si a išla ju dvihnúť. Ako ju dvíhala, pozrela sa na otvorené stránky a začala čítať. Prvotný strach z nej opadol. Čítala, hltala písmenká, nasávala informácie. Mala pocit, že všetko je to iné. Texty tie isté, ale obsah iný. Úplne ináč začala chápať to, čo čítala. Vybrala ďalšiu a ďalšiu. A veci videla zrazu ináč. Nebola zaslepená ako niekedy, keď všetko študovala len z jedným cieľom. Dostať naspäť MILÁČIKA. Teraz to už bolo iné. Jazvy síce ostali, ale nekrvácali. Bola v poriadku. A tak začala na všetky tie rituály, texty popretkávané tajomnom pozerať ináč. Aj ten nešťastný rituál videla teraz s inými očami. Už vedela, kde urobila chybu. Pousmiala sa. Teraz to už bude iné. Však som čarodejnica, tak prečo to nevyužiť. A tak spokojne s úsmevom si ľahla spať.
 
 
    Na druhý deň sa nahodila a išla si hľadať prácu. No to, čo čítala jej stále vŕtalo v hlave.
 
 
,,Keď sa raz začneš venovať mágii, už nesmieš prestať. Lebo ťa zničí,,
 
 
U bývalého zamestnávateľa skončila veľmi rýchlo a tak išla ďalej. Celý deň neúspešne. Nik nemal o ňu záujem. Zavítala aj na Úrad práce, no z chodby ju vyrazil smrad počerných spoluobčanov. So spínajúcim sa žalúdkom vybehla von. A tak sa podvečer presúvala domov. Sadla za net a začala si hľadať prácu. Pol hodiny po prihlásení sa ozvala stará známa.
 
 
,,No ahoj dievča. Kde si sa stratila na takú dobu.,,
 
 
Našla si RPčko.
 
 
,,Hm veľa sa toho premlelo. Nechce sa mi o tom baviť.,,
 
 
Odpísala.
 
 
,,A čo je tu nového? Čo sa zmenilo?,,
 
 
,,No nič moja. Chlapi chcú stále len sex, pár ľudí pribudlo a pár sa stratilo,,
 
 
Prišlo RP
 
 
,,Našla som si priateľa, no skoro priateľa, no neviem ako ho presvedčiť, aby sa konečne rozhýbal. Ty si sa venovala tej mágii, daj dajaký recept.,,
 
 
Písala jej známa.
 
 
,,No neviem. Vieš tá mágia.... No ako to povedať.... Ono to niekedy vypáli ináč.,,
 
 
Opatrne sa rozpísala.
 
 
,,No, ale keď chceš, dám ti jeden. Čítala som o ňom, robia ho ženy na Východnom Slovensku na chytenie chlapa.,,
 
 
,,Tak daj.,,
 
 
,,Tak dobre. Ale zváž, či chceš ísť tou cestou.,,
 
 
,,Chcem,,
 
 
A tak začala rozpisovať recept na uchytenie chlapa. Cítila jemné chvenie v žalúdku, cítila, že ju to baví. Písala ako žena musí nájsť čierneho kohúta, mladého ,čo nemal ešte sex, že ho musí sama zarezať, vyvrhnúť, ošklbať a variť z neho kohútiu polievku. Že musí byť pri tom ženina mama alebo staršia žena a že celý čas počas varenia ju musia miešať a neustále si opakovať. KEĎ POLIEVKU ZJEŠ OD NÁS UŽ NEODÍDEŠ. A že na záver po odstavení polievky sa musí do nej kvapnúť menštruačná krv. A to sa naservíruje nerozhodnému chlapovi. Vysvetlila jej to a odoslala. Na druhej strane bolo chvíľu ticho.
 
 
,,Tak čo ty na to?,,
 
 
Napísala.
 
 
,,No je to divné. Ja neviem.,,
 
 
Prišla odpoveď. Komunikácia sa ukončila a priateľka sa pár dní neozvala. Po týždni objavila na účte od kamarátky 100€ a v maily slovíčko :
 
 
,,ĎAKUJEM. Vyšlo to. ,,
 
 
A podpis.
 
 
A tak začala svoju čarodejnícku prax.
 
 
Čarodejnica. Začali sa ozývať známe, ktorým sa pred tým sťažovala, začali si navzájom vymieňať jej číslo.
 
 
,,Počúvam,,
 
 
Ozývala sa do telefónu. A telefonátov, návštev pribúdalo. V jeden krásny podvečer opäť zazvonil telefón.
 
 
,,Áno, počúvam,,
 
 
Ozvala sa.
 
 
,,Prečo si to urobila miláčik,,
 
 
Telefón padol na zem a ozvalo sa v ňom pípanie a šušťanie.
 
 
 
 
 
 
 
 
3.
 
 
 
 
 
 
 
 
,,Ja som to tak nechcela,,
 
 
Opakovala si horúčkovito v hlave a hrabala sa v knihách.
 
 
,,Áno musím urobiť ten rituál. Musím. Ináč nebudem mať pokoj a skončím zase na práškoch. Len ako sa k tomu dostať. Musím si vyrobiť Magické zrkadlo.,,
 
 
Poobzerala sa po byte, hľadala niečo vhodné na výrobu zrkadla. Potom ju to napadlo. Sklenená polička v barovej skrinke. Aj tak je tam zbytočná. Vybrala ju, vyhrabala v skrini čierny sprej a nastriekala ju z jednej strany. Túžobne čakala na večer. Začalo sa stmievať. Vykonala všetky prípravné uvoľňovacie cvičenia upravila miestnosť spôsobom, že zrkadlo zavesila na stenu, pred neho položila stoličku. Pri sedení na stoličke bude zrkadlo vo výške očí. Za stoličku umiestnila dva svietniky, tiež vo výške očí, zatiahla závesy na oknách, sadla si na stoličku, sviečky za ňou zapálené mihotali. Sedela na stoličke, kolená pri sebe, ruky na kolenách, chrbtica vystretá, telo napnuté, ale zároveň aj uvoľnené. Dýchanie upravené, myseľ prázdna. Pozerala do zrkadla. Jediné, čo v ňom videla, bol odraz jej tváre, aj to veľmi nejasný. Asi po dvoch hodinách prišla na ňu únava. Tvár v zrkadle sa začala meniť, ako keby vlniť. Nadobúdali iné kontúry, iné črty.
 
 
,,Kto si?,,
 
 
Spýtala sa potichu. Jej slová v tichu zneli tak neprirodzene.
 
 
,,Ja? Ja som ty.,,
 
 
Prišla odpoveď.
 
 
,,Nerozumiem. Ja som tu čakala niekoho iného. A nie teba.,,
 
 
Trošku nazlostená odvrkla.
 
 
,,Nečakala si seba? Ja som ty a ty si ja. Len ty o mne nevieš, ale ja som stále bola pri tebe.,,
 
 
Tvár v zrkadle sa pousmiala.
 
 
,,Dobre. Nemám náladu na zábavu. Vyjadri sa jasne,,
 
 
Už dosť naštvaná odvrkla. Tvár v zrkadle sa uškrnula.
 
 
,,Pozeraj,,
 
 
Riekla. Všetko sa začalo vlniť, povrch zrkadla sa zdal ako keby bol živý ako vodná hladina. Potom sa vytvorila na povrchu špirála a za chvíľu sa všetko ukľudnilo. Zrkadlo bolo čierne. Nič v ňom nevidela. Len tmu. Ale predsa. V tej tme rozpoznala les. A svoj nešťastný rituál. A seba pri rituale. Bolo to zvláštne. Stála pri rituáli vedľa seba a pozerala sa na seba. Na seba ako tam sedí a reže stužky. Najzvláštnejšie bolo na tom, že na druhej strane stála ďalšia postava. Opäť to bola ona. Takže boli dve. Ako dve bytosti, ktoré stáli po bokoch jej samej vykonávajúcej rituál. Ona bola v bielom a tá druhá v čiernom.
 
 
,,Už vieš kto som? Som tvoja temná polovica. Všetko na svete musí byť vyvážené. Deň a noc.
 
 
Zima a Leto. Žiaľ a Veselosť. Čierna a biela. To ja som rozpichala tú fotku. Vlastne ty. Lebo ty si ja. Sme dva protipóly, ale sme celok. Len na okolnostiach záleží, ktorá z nás je pri kormidle. Nie, nie je to rozdvojenie osobnosti ,ani schyzofrénia, záleží len na okolnostiach, ktorá šéfuje. Ja som tu na boj. Ja šéfujem, keď sa treba brániť, keď to okolnosti vyžadujú. A ty si tu na lásku, na nehu a ja Ťa chránim, keď tebe chce niekto ublížiť. A ty ma brzdíš, keď by som ja chcela konať niečo po svojom. Len keď pôjdeme ruka v ruke, tak sa nebude stávať to, čo sa stalo tu. Pri tomto rituály.,,
 
 
Ostala ako primrazená. Takúto odpoveď nečakala. Ona vlastne chcela úplne niečo iné. Ale jedna vec jej nedala.
 
 
,,Tak prečo si toto spravila?,,
 
 
Medzitým postava bodala do fotky a hádzala ju do ohňa.
 
 
,,Lebo si ma poprela. Utlačila do úzadia. Nerešpektovala, netolerovala a vôbec si v mňa neverila. Tak som ti chcela dokázať, že som tu a čo dokážem. Som ty a ty si ja. Tak ma nemôžeš vyvrhnúť zo života. Chápeš to už?,,
 
 
,,Chápem. Prepáč a mier.,,
 
 
,, Ty prepáč.,,
 
 
Dve postavy splynuli v jeden celok.
 
 
Prudko sa postavila zo stoličky, zapálila svetlo, napila sa vody a išla si zapáliť.
 
 
,,Tak toto som nečakala.,,
 
 
,,Sme nečakali,,
 
 
ozvalo sa v kútiku jej samej.
 
 
Usmiala sa. Teraz kto to tak nechcel. Ona alebo ona. Konečne pochopila, že v každom z nás sa skrývajú dve bytosti. Tá dobrá a tá zlá. Sú to protipóly. Pokiaľ kráčajú ruka v ruke a sú navzájom vo vyváženom stave, je všetko v poriadku. Ale keď jedna začne vládnuť druhej....
 
 
 
 
 
4.
 
 
 
 
 
,,Slečna naozaj tu chcete vystúpiť? Však tu nič nie je. Len cesta a pole. Do najbližšej dediny je to tri kilometre. Neodveziem vás tam?,,
 
 
Ozval sa taxikár.
 
 
,,Nie ďakujem. Chcem sa prejsť,,
 
 
Odpovedala. Zaplatila a vystúpila. Potrebovala to ukončiť. Tie nočné mory, ktoré sa jej napriek tomu, že bola v pohode vracali. Tie nástojčivé pocity, ktorým nerozumela.
 
 
Kráčala v šere zapadajúceho slnka po krajnici. V diaľke videla žiaru mesta.
 
 
,,Už tam budem. Len pokoj dievča. Ty to zvládneš.,,
 
 
Hovorila si v duchu. Po tom všetkom, čím si prešla, po rôznych skúškach, magických výzvach, ju čakala ešte jedna. Tá posledná. Toto ešte potrebuje dokončiť. V meste už bola preslávená čarodejnica, pomáhala ľuďom, ktorí jej boli vďační, ale zároveň sa jej báli. Kvôli tomu bola sama. Aj s tým malým tajomstvom schovaným v trinástej komnate na úplnom spodku svojej duše. Ten nešťastný rituál. Aj keď to už teraz videla ináč, aj keď to celé chápala ináč, tá neochvejná potreba dlhu ju neustále prenasledovala. Aj keď to potláčala do pozadia a to celkom úspešne, nikdy sa jej to nepodarilo úplne.
 
 
V šere zbadala pri ceste dva kríže.
 
 
,,Hm tak tu sa to stalo,,
 
 
Kráčala ako v sne, ťahavá hmla sa jej ovíjala okolo nôh. Už bola skoro úplná tma. Skoncentrovala sa, privrela oči a zapojila do vnímania všetky zmysly. Tak ako to trénovala už dlho. Tak ako trénovala vnútorný zrak, ktorý jej umožňoval vycítiť a zhmotniť obrysy v úplnej tme, tak ako trénovala vnútorný sluch, ktorým počula to, čo fyzickým sa nedalo, tak ako preciťovala vône, ktoré predtým necítila. Všetko okolo nej nabralo úplne inú dimenziu. Všetko bolo iné. Hmotný a nehmotný svet splynul v jeden celok. Ale len tak mohla uskutočniť to, po čom tak dlho túžila. Čo považovala za správne.
 
 
,,Ahoj,,
 
 
Pozdravila ich.
 
 
,,Ako sa máte.,,
 
 
Opýtala sa. Hm blbá otázka ako sa môžu mať. Stáli tam na kraji cesty, držali sa za ruky, okolo kúdoly zvláštnej striebornej hmly. On jej miláčik a ona. Zvláštne bolo, že voči nim necítila žiadne emócie. Necítila nenávisť, necítila žiaľ, no proste nič. Jej duša bola ako  tie kúdoly hmly. Plazivá prevaľujúca sa.
 
 
,,Stratili sme cestu. A tak tu čakáme. Mali pre nás prísť, ale neprišli. Sme radi, že si prišla.,,
 
 
Povedala žena, ktorá držala jej miláčika za ruku. Vyžaroval z nej pokoj, ľadový kľud ako aj z neho. Proste tam len stáli mimo času ,mimo reality.
 
 
,,Tak poďte,,
 
 
Povedala a začala kráčať po lúke zahalenej hmlou. Kráčali za ňou, pokojne kľudne, majestátne. Cestou sa k nim pripájali ďalší a ďalší.
 
 
,,Ona vie cestu,,
 
 
,,Ona vie cestu,,
 
 
Potichu vo vánku odznievali za ňou slová. Dav rástol. Zastavila sa na okamžik a všetci za ňou zastali. Boli pokojní, nijak sa neprejavovali. Len stáli a hľadeli na ňu. V ich očiach. V ich pokojných prázdnych očiach videla odohrávajúce sa osudy, osobné tragédie, ľudské emócie. Úmrtia na operačných stoloch, nehody, samovraždy, všetko očami človeka tragické, ale v tejto komunite absolútne pokojné, vyrovnané bez známok citu. Otočila sa a kráčala. Lúka sa menila v les, potom opäť v lúky. Vkročili na cestičku v močarinách, kde všetko naokolo stálo ,nič sa nehýbalo okrem všadeprítomnej strieborno sivej hmly. Cestu poznala intuitívne. Proste jej to bolo dané. Nevedela odkiaľ ,nevedela prečo. Proste len vedela, že musí. Bažina končila tak zvláštne hlbokým kaňonom, ktorý ako keby nemal konca. Cez neho viedol drevený most. Koniec mosta nevidela ani druhú stranu kaňonu, lebo všetko bolo zahalené v hmle.
 
 
,,Ďalej už musíte ísť sami,,
 
 
Cítila, že z druhej strany tiež nevidno túto a proste cesty späť už niet. Dav pomaly kráčal cez most a vnáral sa do hmly. Až ostali len dvaja. Ona a jej miláčik.
 
 
Stála na okraji mosta a pozerali na seba.
 
 
,,Tak choď už,,
 
 
Povedala.
 
 
,,Prepáč a ďakujem.,,
 
 
Vyšlo z jeho úst a pohol sa cez most. Za chvíľku sa stratil v hmle.
 
 
,,Ty mne prepáč,,
 
 
Riekla a po líci sa jej skotúľala slza.
 
 
 
 
 
 
 
 
,,Slečna je vám niečo?,,
 
 
Poklepal ju taxikár po pleci, otvorila oči a sediac na kraji cesty pozrela na neho.
 
 
,,Viete nedalo mi to, tak som sa vrátil,,
 
 
Riekol
 
 
,,Nie, nie je mi nič. Odvezte ma do mesta, keď môžem poprosiť,,
 
 
Usadila sa na sedadlo a dušičku jej ovládol taký zvláštny, napĺňajúci pohodou pocit.
 
 
 
 
 
 
 
 
Koniec
 
 
Bomagnus
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
TOPlist